Skúsim opísať Putovanie za Nanebovzatou s bratmi dominikánmi. 

Do dverí Veritasu v Košiciach som vchádzala ako prvopútnička, neznalá Rehole bratov dominikánov. Nepoznala som tam nikoho, len svoju kamarátku. Všetci boli na mňa od začiatku veľmi milí, takže stres z neznáma začal postupne opadať. 

Ako to píšem s odstupom času, dni sa mi začínajú zlievať dokopy. Jediné, čo ostáva, sú spomienky na jednotlivé momenty. Veľmi dobre si však pamätám cestu do Gelnice. Mala som možnosť porozprávať sa s viacerými bratmi. Povzbudilo ma, že ma pozorne počúvali a odpovedali mi na moje otázky a na všetko, čo ma zaujímalo. Po ceste sme sa stratili. Ešte nikdy som sa nepredierala takou húšťavou, hľadajúc modrú značku. Nakoniec sme vyviazli živí a prišli sme do Gelnice, kde nás už po ceste vítali ľudia vo dvoroch. Prekvapilo ma, ako sa pri bratoch zastavovali ľudia a začali im rozprávať svoje životné príbehy. Akoby im pohľad na biely habit dal pocit, že budú vypočutí a pochopení.

Piatková cesta viedla do Spišskej Kapituly. Všetci s úsmevom opisovali komfort kňazského seminára – oddelené sprchy a vynikajúce jedlo. Audiencia u spišského biskupa Františka Trstenského bola skvelá. Napriek všetkým povinnostiam nás pekne privítal. Dokonca na otázku bratov, ako vysoko má svätého Dominika vo svojom rebríčku, odpovedal s úsmevom: „Niekde tam bude.“

Po audiencii nasledovali workshopy a ja som išla na workshop brata Augustína (Nebo, peklo, očistec). Zo všetkého, čo som sa tam dozvedela, som bola naozaj očarená. Mala som pocit, že som na duchovnom workoute, lebo som bola až vyčerpaná z toľkého množstva nových informácií a poznania za krátky čas. Ale zároveň aj nadšená, lebo som cítila, že som to potrebovala. Presne ako keď si človek po dlhom čase rozhýbe telo. V kaplnke na Spišskej Kapitule som mala možnosť nad všetkým porozmýšľať.

Každý putovný deň mal väčšinou rovnaký harmonogram. Putovalo sa v skupinkách a niekto aj sám. Brat Alan vždy na čele skupiny. Poobede sme čítali texty Tomáša Akvinského, modlili sa ruženec. Počas prestávok sme nacvičovali spev na sväté omše. 

Avšak práve rovnaký zabehnutý rytmus dňa mi umožnil všímať si krásu okolo mňa. Prírodu, spolupútnikov, miesta, cez ktoré sme prechádzali. Stačilo mať len otvorené srdce, pozerať a počúvať. Najkrajšia myšlienka zaznela pre mňa v Levoči na prednáške brata Alana, že Mária dostala nové meno – a to Milostiplná. Brat Samuel mi taktiež povedal, že účinok milosti nevidíme v prítomnosti, ale len vtedy, keď sa obzrieme za seba a uvedomíme si, za čo môžeme byť vďační. Takže len z vďaky si možno uvedomiť milosť, ktorú nám Ježiš dal. Aj brat Vavrinec, biblista, mi pri putovaní priblížil niektoré podobenstvá či príbehy z Biblie. Tak tieto napočúvané príbehy dostali nové a sýtejšie farby.

Posledný deň sme stúpali na Mariánsku horu. Až vtedy som silne pocítila Máriinu prítomnosť a vedomie, že nás celú cestu viedla. Prežívala som radosť, že som svoje prvé putovanie zvládla. Po omši sme mali spoločnú reflexiu. Jedni vyzdvihli láskavosť riaditeľov škôl, kde sme bývali, iní zas program, ďalší krásu prírody východného Slovenska či dobrú partiu a sprevádzanie. 

Za mňa môžem povedať, že som dostala viac, ako som čakala. Naozaj až spätne si uvedomujem milosti, ktoré mi boli dané. Vďaka Bohu, bratom, spolupútnikom, námahe a programu som povzbudená ďalej rásť vo svojej viere. Ďakujem.

Terézia Mihová